Materské slzy, spoločenské slzy....

Autor: Božena Simonidesová | 25.5.2017 o 22:02 | Karma článku: 8,02 | Prečítané:  457x

Z maturitnej triedy si polovica poslala prihlášku na zahraničnú vysokú školu. Dieťa sa teší, keď absolvuje pohovor v angličtine, no problem.


Učitelia sa tešia, aké šikovné deti vychovali, rodiny sa hrdia potomkami, ktoré odchádzajú študovať do vyspelých europskych štátov (ale aj ďalej).Dnešná generácia má predsa neuveriteľne veľa možností. A tie naplno využíva. Že sa pritom odlúči od rodiny, a že je to pravdepodobne navždy, vníma len zaslzené oko mamy (a najbližších). Dve priateľky chodili týždeň v slnečných okuliaroch, a nebolo to pre ostré slnko, po tom, ako ich dcéry odišli študovať do Dánska. Ubehli tri roky, odchody už nie sú také bolestivé ako prvý raz, ale bolesť z trvalej strat zostáva. Každé dieťa opustí hniezdo, ale je rozdiel, či ide do Bratislavy alebo do ďalekej Prahy, čo bolo na štúdium pred dvadsiatimi rokmi snáď najďalej
"Čakala som na ňu ako malé päťročné dieťa", hovorí mama o popoludní strávenom čakaním na štyridsaťročnú dcéru, ktorá dvadsať rokov žije v Anglicku. "Na našej ulici je  z každého domu aspoň jedno dieťa v zahraničí. Mne odišli obe." Obe sa majú dobre, odišli po maturite,....a čo by tu, na Slovensku robili. Len tu nechali matky, otcov, ktorí sa pre nich naučili skajpovať, aby cez obrazovku raz do týždňa počuli, videli svojich najbližších. Nielen deti, ale aj vnúčatá. "Najhoršie je, že ich nevidím vyrastať," hovorí stará mama, ktorá vidí dcéru a vnúčatá dvakrát v roku. Vždy po ich odchode jej určité obdobie trvá, aby dostala svoj psychický stav do normálu.  Možno ani tu by možno nebývali v jednom meste, ale je rozdiel nastúpiť do vlaku s čerstým koláčom a o niekoľko hodín ho núkať vnúčatám a posielať bozky najmilovanejším vnúčatám cez obrazovku monitoru.
V londýnskej štvrti stojí skupina chlapov, ktorí čakajú na odvoz. Okrem slovenčiny sa dá rozoznať aj východniarsky prízvuk. Nič nezvyčajné. Pracujú tam na stavbe. Podobne si zarába v zahraničí veľa mužov, otcov, ale majú spoločného menovateľa. Doma chýbajú. Deťom otcovia, ženám manželia, rodičom na dôchodku synovia. "Opäť odchádza, do Ameriky,...príde až o rok," poťažká si mama dôchdkyňa, ktorej zostal na pleciach starý doma ku tomu sa prikvárili zdravotné ťažkosti. Podobne, ako ostatné mamy, syna by mala rada bližšie po ruke.
Asi by som nemala opomenúť slovenského najväčšiieho zamestnávateľa - rakúskych dôchodcov. Aj keď tieto ženy, dcéry, matky, staré matky svojim rodinám tiež chýbajú, predsa len prevažne dvojtýždňové turnusy sú miernejším odlúčením. Ale paradox tu iste je. Mnohé zo žien majú príbuzných, ktorí vyžadujú starostlivosť, ale ekonomika ich núti ísť sa starať o cudzích starých rodičov namiesto vlastných. Aj v tomto prípade sa pridáva k rodinnej slze aj slza spoločenská.
Globalizácia je úžasná vec, otvorila nám hranice a vytvorila možnosť žiť v ktoromkoľvek kúte na svete. Možnosť pracovať tam, ovládať jazyk, urobiť si tam kariéru. Len či to je v živote to najcennejšie......či stojí za to odlúčiť sa od najbližších a prežiť ten krátky život bez nich.
Božena Simonidesová
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

O čo naozaj ide Georgeovi Sorosovi

Mýty, fikcia a fakty. Čo sa všetko spája so známym finančníkom.

KOMENTÁRE

Nesrovnal nezvládol už ani oportunizmus

Prečo vám nikto nepovedal o najväčšom zlepšení bratislavskej MHD.

SVET

V New Yorku došlo k pokusu o teroristický útok

Výbuch bomby nikoho nezabil, zranil len dvoch ľudí.


Už ste čítali?