Zahryznúť sa do historického obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia je presný príklad. Aj keď pred čítaním vieme, do čoho ideme, pri čítaní neveriacky krútime hlavou. Kniha zabolí, rozplače, rozzúri, Je to vôbec môžné, aby bol človek človeku až takým vlkom (Homo homim lupus), ako píše autor knihy? Vojna je vraj najväčšie zlo. O to absurdnejšie vyznieva zlo počas mieru, po zničujúcej vojne v päťdesiatych rokoch. Alebo ľudia naozaj v každej dobe potrebujú násilie? Je možné, že komunisti dokázali vykonštruovať obvinenie, priznanie, súdny proces (ako divadlo pre divákov) a ukončiť ho trestom smrti? Je možné, že to dokázali urobiť vzdelanej žene a osobnostne vyspelej političke, ktorá zákony tvorila, len preto, že ihneď na začiatku komunizmu pochopila jeho tragédiu a rozhodla sa riadiť podľa vlastných slov “Já pujdu rovnou cestou”? Ak ste doteraz vedeli, že Milada Horáková bola asi najvýraznejšia obeť doby, jej život, práca a jej slová vás v tom utvrdia.
Kam až siaha ľudská bolesť sila a koľko utrpenia dokáže zniesť jedna žena, väznená už za nacizmu krutým spôsobom? “Bola som desať dní v temnici, ktorá bola bez vzduchu, dostávala som jedlo len raz za tri dni.” Prežívala dni, noci v malých celách, skôr komínoch, skladoch, v putách, ktoré sa jej zadierali do mäsa a mala po nich jazvy do konca života. A s koncom vojny verila, že skončilo utrpenie. Ale po “víťaznom” februári Gottwaldovo – Lichačevský režim kosil životy nevinných ľudí počas mieru absolútne nepochopiteľne. “Príliš sme videli komunistom do kariet a z historických skúseností sme museli počítať s najhorším. Predpokladali sme, že nás musia zatvoriť, súdiť, ale po nejakých piatich rokoch nás “preškolených “ pustia. Nikoho nenapadlo, že to bude martyrium a stovky šibenic.” Dňa 15. mája 1950 bolo uväznených 11 026 osôb s dôvodom: záškodnícke spiknutie proti republike.
Vypočúvania počas prerušovania spánku, fyzické mučenie, vynútené priznania mrazia v chrbte. Na ich pozadí (alebo aj v popredí) je smutný osud rodiny, v ktorej matku Miladu popravili (deň pred popravou jej nedovolili ani objať dcéru Janu), otec musel utiecť za hranice, a šestnásťročná Jana ho viac ako desať rokov nevidela. Gottwald neudelili Milade Horákovej milosť, aj keď o ňu žiadali okrem rodiny osobnosti Albert Einstein, Winston Churchil, Eleanor Rooseveldová, Jean Paul Sartre, a ďalší. Absurdnejšie než absurdné sú fakty päťdesiatych rokov. Silný príbeh, silná kniha. Na jej konci sa vás zmocní pocit odporúčania prečítať, ale nikdy nezažiť.
Božena Simonidesová